​​Národné jedlá v Európe

Každá krajina sa môže pochváliť vlastnou národnou kuchyňou, chuťou a zvykmi. Samozrejme, aj my Maďari. Medzi najznámejšie jedlá našej krajiny patria guláš, guláš, rybacia polievka, plnená kapusta, kura na paprike, zemiaky na paprike, bravčový guláš, fazuľová polievka a tvaroh. A čo zvyšok Európy? V tomto článku sme zozbierali niektoré typické pochúťky tohto kontinentu.

Naše cesty nás zavedú na krásne miesta, kde môžeme zažiť výnimočné a nezabudnuteľné zážitky a ochutnať špeciálne jedlá jednotlivých národov. 

Pizza – Taliansko

Pizzu asi netreba predstavovať, pretože je to pravdepodobne jedno z najobľúbenejších jedál na svete. Jej základom je tenký plochý chlieb z cesta, ktorý je pokrytý paradajkovou alebo smotanovou omáčkou, posypaný rôznymi prílohami, najčastejšie zeleninou, hubami a údeninami, a potom posypaný strúhaným syrom a zapečený v rúre. Medzi typické koreniny patrí oregano a feferónky. Pôvodná talianska pizza je posypaná mozzarellou, bazalkou a olivovým olejom a môže byť doplnená ďalšími prílohami. Pizza sa často pečie v peci. Názov pokrmu pôvodne znamenal rôzne jedlá z cesta, pravdepodobne odvodený od slova picea, z latinského pincere (miesiť). Hoci je jej pôvodnou krajinou Taliansko, vyvinulo sa mnoho variantov, ktoré nesú znaky kuchyne iných regiónov, ako napríklad havajská pizza s ananásom a šunkou, mexická pizza s kukuricou alebo maďarská pizza s pikantnou klobásou. Základná pizza bez príloh, len s paradajkovou omáčkou, bazalkou a syrom mozzarella sa nazýva pizza margherita. Napoly zabalená pizza sa nazýva calzone.

Musaka – Grécko

Musaka, známa aj ako zapekaný baklažán, je mäsité hlavné jedlo z baklažánu z balkánskej oblasti, východného Stredomoria a Blízkeho východu. Grécka verzia je najznámejšia mimo tohto regiónu. Názov je odvodený od arabského slova مسقعة (musaqqaʿa, „chladený“). Tento názov sa používa aj v gréčtine (μουσακάς), turečtine (musakka) a južnoslovanských jazykoch (musaka/мусака). V iných jazykoch sa nazýva jednoducho zapekaný baklažán. Základom väčšiny verzií sú pečené baklažány a paradajky, zvyčajne doplnené mletým mäsom. Grécka verzia pozostáva z vrstiev mäsa a baklažánov, ktoré sú zaliate bielou omáčkou/bešamelovou omáčkou a následne vyprážané. Turecká musaka nie je vrstvená. Namiesto toho sa pripravuje z baklažánov, zelenej papriky, paradajok, cibule a mletého mäsa, ktoré sa smažia na panvici na vysokom ohni na malom množstve tuku a jedia sa s cacık (asi dzadziki) a pilafom. Existujú aj verzie s cuketou, mrkvou a zemiakmi. Srbská a bulharská verzia má namiesto baklažánov zemiaky, mleté bravčové mäso a vrchnú vrstvu jogurtu zmiešaného so surovými vajcami a niekoľkými lyžicami múky. V arabskom svete je musaka varený šalát prevažne z paradajok a baklažánov – podobný talianskej caponate – a podáva sa studený ako mezze.

Wiener Schnitzel – Rakúsko

Tradičný Wiener Schnitzel je známe viedenské jedlo z teľacieho mäsa (teľacie orechy, fricando, bôčik alebo dôkladne očistené pliecko), ktoré sa opečie a upečie na hrúbku 3 – 4 mm. Ak sa vo Viedni pripravuje pokrm obalený v strúhanke z bravčového mäsa, oficiálne sa nazýva Schnitzel nach Wiener Art alebo „Wiener Schnitzel vom Schwein“. V súčasnosti sa často nazýva aj „Putenschnitzel“, čo je viedenský rezeň z morčacieho prsného filé. Výskum ukázal, že pečené mäso sa spomína už v stredovekých španielskych kuchárskych knihách pod názvom chuleta andaluza. Po vyhnaní Maurov v roku 1491 sa miestna kuchyňa v christianizovanej Andalúzii pridŕžala tradičného arabského spôsobu prípravy baraniny, ktorý spočíval vo vyprážaní mäsa dozlatista a jeho obracaní v múke, rozšľahaných žĺtkoch a strúhanke. Pozlacovanie mäsa bolo dlho v móde na byzantskom dvore, kde sa mäso pokrývalo pravým zlatým prachom. Maurovia tento zvyk rozšírili do Andalúzie, odkiaľ ho prevzali luxusné dvory v Taliansku. V roku 1476 florentský bankár Benedetto Salutati podával na bankete na počesť neapolského kráľa mandľový bochník obalený v zlatom prachu. Takto sa zvyk pečiva rozšíril do Milána a odtiaľ na viedenský dvor.

Bigos – Poľsko

Bigos je tradičné jedlo poľskej a litovskej kuchyne, ktoré mnohí považujú za národné jedlo Poľska. Samotný pokrm je príbuzný debrecínskemu guláši, ale okrem kapusty a mäsa zvyčajne obsahuje paradajky, med a huby. Existuje mnoho rôznych verzií a recept sa môže v jednotlivých rodinách líšiť. Podľa tradície sa jedlo prvýkrát objavilo za vlády poľského kráľa Ulfászlóa II, ktorý ho podával svojim hosťom počas poľovačiek. Poľskí jazykovedci sa domnievajú, že jeho názov pochádza skôr z nemčiny ako z litovčiny. Najčastejšie sa podáva s ražným chlebom a dopĺňa sa vodkou alebo bielym vínom. Podobne ako guláš sa môže uchovávať v chladničke a po opätovnom zohriatí okamžite získava svoju chuť. Podobne ako debrecínsky guláš, typické jedlo maďarskej kuchyne, aj bigos sa pripravuje vo veľkých množstvách a konzumuje sa až týždeň.

Objavte skvelé pochúťky európskej gastronómie! Pred cestou do zahraničia sa však vždy uistite, že máte správne cestovné poistenie!